Jubilejné X. archívne dni v Slovenskej republike (Levoča, 2006)

Starobylá Levoča, historická metropola Spiša, sa stala v dňoch 20.-22. júna 2006 hostiteľským mestom vyše 200 archivárom zo Slovenska i zo zahraničia – účastníkom jubilejného ročníka ich stavovského podujatia. Z odborného hľadiska bolo venované téme: Dejiny archívov na Slovensku.

Organizátori tohto stretnutia (Spoločnosť slovenských archivárov, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky – odbor archívov a registratúr, Ministerstvo vnútra – Štátny archív v Levoči) sa snažili, aby výber miesta, zvolená téma i celková atmosféra podujatia navzájom korešpondovali. Archivárom, ubytovaným i rokujúcim v samom centre mesta, pohľad do „svojej“ minulosti takto bezprostredne mohli umocňovať vzácne kultúrno-historické pamiatky pripomínajúce niekdajšiu slávu slobodného kráľovského mesta. A Levoča v minulosti už zažila mnohé vzácne návštevy. Patrili k nim napr. v roku 1494 piati bratia z poľského kráľovského rodu Jagelovcov so svojimi početnými sprievodmi, pápež Ján Pavol II. v roku 1995, či desať stredoeurópskych prezidentov na summite v roku 1998. Teraz Levoča za svojimi hradbami prichýlila archivárov, aby poodkryli dejiny tých inštitúcií, ktorých sú dnes sami súčasťou. Krátko pred začiatkom podujatia boli zástupcovia účastníkov archívnych dní prijatí primátorom mesta Miroslavom Čurillom na mestskom úrade. Samotné rokovanie počas archívnych dní prebiehalo v kongresovej sále mestského divadla. V popoludňajších hodinách ich otvorila predsedníčka SSA Veronika Nováková. Pozdravné príhovory k účastníkom predniesli primátor mesta, za zahraničných hostí zástupca českých archivárov Bohumír Brom, za spoluorganizátorov Peter Kartous, riaditeľ odboru archívov a registratúr MV SR a František Žifčák, riaditeľ Štátneho archívu v Levoči. Riaditeľ archívu zároveň krátko predstavil skupinu historického šermu zo Spišskej Novej Vsi - gardu Spišských kopijníkov, asistujúcu pri slávnostnom otvorení. Je trvalým a kompetentným partnerom archívnych orgánov vo všetkých oblastiach archívnictva. Vypracúva návrhy a odporúčania týkajúce sa archívnej práce a archívnej výučby. Spolupracuje s príslušnými orgánmi na prípravách právnych predpisov. Odbornú časť podujatia začal Peter K a r t o u s príspevkom Dejiny archívnej správy na Slovensku. Stručne v ňom prezentoval vyše 50 ročné obdobie dejín archívnej správy na Slovensku z hľadiska jej celkového organizačného vývoja a hlavných úloh, ktoré riešila ako riadiaci orgán archívnictva. Za priamych predchodcov súčasného riadiaceho archívneho orgánu označil celoštátnu Štátnu archívnu komisiu zriadenú pri Ministerstve vnútra ČSR a Slovenskú archívnu komisiu pri Povereníctve vnútra na Slovensku, ktoré pôsobili v rokoch 1951-1954. Zdôraznil význam vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. o archívnictve pre konštituovanie a poslanie vrcholného orgánu archívnictva na Slovensku – Slovenskej archívnej správy. Tá v organizačnom vývoji prešla tromi etapami v rokoch 1954-1960, 1960-1968, 1969-2006. Pripomenul tiež počiatočné špecifikum riadenia archívnictva – krajské archívne oddelenia (1954-1956) a fungovanie dôležitého poradného orgánu od roku 1955 pre úsek archívnictva - Vedeckú archívnu radu. V hrubých rysoch poukázal na doterajšiu riadiacu, legislatívnu, metodicko-kontrolnú činnosť riadiaceho orgánu archívnictva na Slovensku, jeho medzinárodné aktivity a prípravu projektov pre výskum slovacikálnych archívnych dokumentov v zahraničných archívoch, ako aj pre úseky ochrany a informatizácie v slovenských archívoch. V závere vyslovil názor, že vo vývoji slovenského archívnictva prevažuje pozitívny trend nad negatívnym. Júlia H a u t o v á predniesla príspevok na tému Historický vývoj štátnych archívov na Slovensku. Úvodné pasáže venovala predchodcom štátnych archívov – archívom žúp, ktoré majú svoje počiatky už v 16. storočí. Konštatovala nejednotnosť v evidencii a usporadúvaní ich písomností až do 2. polovice 19. storočia. Stav župných archívov po páde Bachovho absolutizmu hodnotila ako stagnujúci, ba priam žalostný. Na druhej strane pripomenula rast bádateľského záujmu o archívne dokumenty v tomto období a vydanie prvého quasi informatívneho sprievodcu po župných archívoch v Uhorsku F. Zimmermannom v roku 1891. Situácia v týchto archívoch sa podľa nej príliš nezlepšila na Slovensku počas I. ČSR, ani po vzniku prvej Slovenskej republiky. Pri prezentácii povojnového vývoja do vydania vládneho nariadenia v roku 1954 si všímala postupné utváranie siete štátnych archívov: Archívu Povereníctva vnútra v Bratislave a krajských archívov (1945), Pôdohospodárskeho archívu (1947), Ústredného banského archívu v Banskej Štiavnici (1950), Slovenského ústredného archívu (1952). Pri sledovaní ďalšieho vývoja štátnych archívov poukázala na význam vládneho nariadenia č. 29/1954 o archívoch, zlúčenie Štátneho ústredného archívu a Pôdohospodárskeho archívu v roku 1956 a organizačné zmeny štátnych archívov v rokoch 1960 a 1969. Zdôraznila zásadnú zmenu v sústave štátnych archívov najnovším zákonom o archívoch a registratúrach č. 395/2002 Z. z. Za pozitívum zákona označila zjednotenie riadenia štátnych archívov na všetkých stupňoch a vytvorenie podmienok pre komplexné riešenia ich personálnych a materiálnych potrieb. V pomerne osobne ladenom príspevku Slovenský národný archív a jeho osobnosti Eva V r a b c o v á najskôr stručne prezentovala históriu najvýznamnejšieho verejného archívu na Slovensku. Jeho predchodcom bol Krajinský archív zriadený v roku 1928, ktorého agendu prevzali postupne Archív Ministerstva vnútra (1939), Archív Povereníctva vnútra (1945) a Slovenský ústredný archív (1952). Právnym nástupcom Slovenského ústredného archívu sa stal Štátny slovenský ústredný archív na základe vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. o archívoch, čím bol oficiálne konštituovaný štátny archív s celoslovenskou pôsobnosťou. Medzi osobnosťami, ktoré v povojnovom období významne prispeli k rozvoju slovenského archívnictva a stali sa „zakladateľmi slovenskej archívnej školy“, vyzdvihla činnosť Júliusa Bartáka, riaditeľa Pôdohospodárskeho archívu a jeho kolegov, z ktorých časť pracovala vo vedúcich funkciách v Štátnom slovenskom ústrednom archíve. Išlo predovšetkým o Michala Kušíka, Jozefa Watzku, Richarda Marsinu a Františka Sedláka, spoluautorov významnej pramennej edície z roku 1959 – Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku v 16. – 17.- storočí. Z ďalších osobností pôsobiacich v tomto centrálnom archíve uviedla Viktora Borodovčáka, Ladislava Hubenáka, Františka Bielika, Júliusa Sopka, Juraja Žudela, Jozefa Kočiša, Františka Palka a Ela Rákoša. V druhej časti príspevku zachytávajúcej históriu Slovenského národného archívu od roku 1960 do súčasnosti sa sústredila hlavne na legislatívne zmeny, ktoré sa dotkli archívu ako inštitúcie, na prezentáciu bývalej i súčasnej organizačnej štruktúry archívu. Stručne charakterizovala činnosť doterajších riaditeľov archívu (Michala Kušíka, Jána Pivolusku, Dáriusa Rusnáka, Petra Draškabu) a vyzdvihla výsledky vedeckej práce E. Rákoša pre formovanie modernej slovenskej archivistiky a dejiny správy na Slovensku. V závere krátko spomenula aj pôsobenie ďalších svojich kolegov v archíve. O archivároch Spišskej stolice do polovice 19. storočia hovoril František Ž i f č á k. V úvode spomenul prínos Ivana Chalupeckého pre poznanie starších dejín archívu Spišskej stolice. Svoj príspevok považoval za pokračovania jeho doterajších dvoch štúdií. Zameral sa v ňom hlavne na obdobie konca 18. a začiatku 19. storočia, kedy stolica už pravidelne obsadzovala miesto archivára a jeho pomocníkov. Prvým oficiálnym archivárom sa v roku 1798 stal právnik Alexander Várady – Szakmáry pochádzajúci zo starého šľachtického rodu, ktorého prví predkovia sa na Spiši objavili už v 16. storočí. Autor stručne prezentoval jeho základné biografické údaje, genealogicko-heraldické pamiatky rodu a činnosť ako archivára. Počas jeho pôsobenia v stoličnom archíve do roku 1813 sa ako pomocníci vystriedali Ján Glevický, Juraj Reisz a Gabriel Keil. V závere uviedol nasledovníkov Várady - Szakmáryho vo funkcii stoličného archivára: Alexandera Bárdossyho 1813-1838, Augustína Františka Raisza (1811) 1838-1844 a Emanuela Bobesta 1844-1849. Ako osobnosť vyzdvihol Raisza, pre ktorého nebol archív len „prestupnou stanicou“ v kariére, ale celoživotným poslaním. Na tento príspevok chronologicky nadväzoval referát Ivana Ch a l u p e c k é h o s názvom Archív Spišskej stolice v období Bachovho absolutizmu. Podľa jeho výskumov práce v stoličnom archíve v tom čase ako archivári vykonávali Štefan Berzeviczy (1849-1855) a po jeho smrti Karol Klementisz (1856-1860). Mali k dispozícii pomocníka – diurnistu. Šlo o obdobie byrokratizácie administratívy, ktorá prirodzene zasahovala aj archív, keďže archivár bol zároveň aj správcom registratúry. Situácia sa komplikovala aj tým, že v roku 1852 župné archívy prešli pod súdy. Byrokratický prístup k archívu a neznalosť pomerov v archíve nadriadenými súdnymi úradníkmi podľa autora príspevku viedli k istým sporom s archivárom Berzeviczym pri realizácií prác v archíve podľa inštrukcií Hlavného krajinského súdu v Prešove. K pozitívnej zmene došlo až v roku 1856, keď bola vydaná podrobná inštrukcia pre spracovávanie archívov v Predtisskom dištrikte. Riešila personálne otázky v archívoch, záležitosti evidencie, registrácie a usporiadania písomností. I. Chalupecký inštrukciu považoval v daných pomeroch za vyspelú. Hodnotil ju kladne, ako aj obrovský kus práce, ktorý na jej základe v stoličnom archíve vykonali Karol Klementisz so svojím pomocníkom Karolom Popovichom. V príspevku Dejiny archívu Liptovskej stolice Ľubomír M i ch a l k o veľmi stručne načrtol vývoj archívu od 16. do 20. storočia. Konštatoval, že v staršom období sa archívu nevenovala dostatočná pozornosť a aj neskôr sa jeho priestory neriešili priaznivo. K prvému vážnejšiemu usporiadaniu stoličných písomností došlo až v rokoch 1786-1789. V ďalších pasážach uviedol 9 stoličných archivárov, ktorí pôsobili v rokoch 1809-1924. Podrobnejšie sa venoval len Fridrichovi Keberičovi, ktorý funkciu stoličného archivára vykonával v 90. rokoch 19. storočia a poslednému stoličnému archivárovi Jozefovi Ladislavovi Tholtovi (1902-1924). V závere informoval o archívnej pomôcke k fondu Liptovská stolica. Podal tiež stručnú charakteristiku stoličných písomností a pripomenul, že obsahujú aj písomností známeho renesančného básnika Valentína Balassu. Ján L u k a č k a predniesol príspevok na tému Z dejín rodových šľachtických archívov v stredoveku, v ktorom počiatky šľachtických archívov v Uhorsku položil do 13. storočia. Najvýznamnejšie šľachtické rody podľa neho využívali dve možnosti ochrany svojich narastajúcich písomností. Umiestňovali ich na vlastnom hrade, alebo ich zverovali do opatery cirkvi v archívoch hodnoverných miest, sakristiách biskupských katedrál alebo kláštorov. Ako príklad uviedol umiestnenie archívu šľachticov z Lefantoviec v nitrianskej katedrále a archívu šľachticov z Oslian v benediktínskom kláštore v Klíži. Ukázalo sa, že ani tam neboli v bezpečí. Kým prví prišli o svoje listiny pri požiari katedrály v roku 1317, druhým písomnosti ukradli zbojníci pri prepade kláštora. Lukačka v stredoveku prakticky nepredpokladá usporadúvanie šľachtických archívov. Od 15. storočia naznačil tendenciu tvorby menších osobných archívov v súvislosti s deľbou majetkov medzi príslušníkmi rodu. V závere informoval o existencii správ z konca stredoveku dokladajúcich určitý systém fungovania šľachtických archívov v Uhorsku. Dokumentoval to na príklade Forgáčovcov pri delení ich majetku. Blok referátov venovaný dejinám mestských archívov začal Jozef P e t r o v i č príspevkom História bardejovského archívu. V úvode informoval o absencii dôkazov o určitom usporiadaní bohatého mestského archív v stredoveku. Z roku 1487 pochádza informácia o umiestnení privilegiálnych listín v Kaplnke sv. Barbory vo farskom chráme sv. Egídia. Do novej radnice boli prenesené po jej dostavaní v roku 1511. Uložené boli za železnými dverami v samostatnej miestnosti a v špeciálnej skrini. Konštatoval, že archív prežil ďalšie storočia bez väčších strát. Bližšie sa zaoberal prvým usporiadaním archívu v roku 1835 mestským notárom Štefanom Fábrym a lekárnikom Emanuelom Krinnerom a potom v roku 1907 Bélom Iványim s dvomi pomocníkmi. Usporiadanie stredovekého historického archívu Iványim chronologicko-numerickým spôsobom bolo výsledkom odborného dohľadu Krajinského archívu v Budapešti. V ďalších pasážach prezentoval dramatické osudy tohto významného archívu počas I. a II. svetovej vojny, keď bol v správe miestneho farára a správcu múzea Gejzu Žebráckeho. V závere vyzdvihol prácu prof. Františka Drobniaka v mestskom archíve od roku 1954 a spomenul jeho splynutie s okresným archívom v roku 1955. Dlhoročné priestorové problémy archívu sa vyriešili účelovou stavbou archívu v 90. rokoch 20. storočia. Históriu ďalšieho mestského archívu z východného Slovenska priblížila v referáte Z dejín archívu slobodného kráľovského mesta Kežmarok Božena M a l o v c o v á. Na začiatku pripomenula súvislosť vzniku archívu so starostlivosťou stredovekého mesta o svoje privilégiá. Konštatovala, že Kežmarok mal tzv. tajný archív ( najdôležitejšie listiny a mestské knihy) uchovávaný v zasadacej miestnosti radnice. Prvé zmienky o usporiadaní mestského pod vedením notára Jakuba Kraya pochádzajú z roku 1764. Jeho výsledkom bol zostavený generálny elench písomností nájdených v archíve. Ďalší elench bol vyhotovený v 19. storočí. Písomností boli v ňom vecne rozčlenené do XXXIX vecných skupín. Autorka citovala rozsiahle pozitívne hodnotenie archívu mesta Kolomanom Demkóom v štúdii z roku 1889. Spomenula ďalšie usporadúvacie práce v kežmarskom archíve v roku 1927 (Fridrich Repp) a v roku 1944 (Ján Lipták). Záverečné pasáže venovala peripetiám evakuácie archívu do Nemecka v roku 1944, jeho návratu do Kežmarku i ďalším jeho viacerým sťahovaniam už po vojne. Adriana E z r o v á predniesla príspevok na tému Kremnický archív a Pavol Križko. V úvode zdôraznila dôležitosť Kremnice ako banského mesta v minulosti a v súvislosti s tým kremnickému archívu pripísala stredoeurópsky význam. Pripomenula Lamošove členenie vývojových etáp kremnického archívu: obdobie registrátorov (1602-1750), archivárov (1750-1872) a archivárov-historikov počnúc Pavlom Križkom (po roku 1872). Ťažisko svojho príspevku preniesla do tretieho obdobia. Stručne pripomenula 30 ročnú činnosť Pavla Križka ako archivára i historika a upozornila na hodnotenie jeho celoživotného diela T. Lamošom a D. Lehotskou. Stručne vyzdvihla tiež Križkových nástupcov: Michala Matunáka, predovšetkým ako historika a Teodora Lamoša, ako profesionálneho archivára a súčasne aj ako kremnického historika. V závere pripomenula významný medzník v dejinách kremnického archívu, keď bola v roku 1994 dokončená nová účelová budova archívu v Kremnici. V diskusii J. L u k a č k a poukázal na aktivity archivárov v regionálnej histórii. Apeloval však na potrebu vydávania prameňov k dejinám Slovenska, kde videl vhodné pole pôsobnosti pre archivárov. E. V r a b c o v á vo svojej reakcii na jeho vystúpenie poukázala na to, že archivárom v tejto činnosti bránia „úradnícke práce“ pri vybavovaní početných správnych informácií. J. R o h á č vo svojom krátkom vystúpení vyzval kolegov, aby nezabúdali na to, že sú predovšetkým archivári. Zdá sa mu, akoby vytratila ich stavovská hrdosť. Po diskusii nasledovala krátka prezentácia výrobkov dvoch firiem (CEIBA a MERCATOR KOVO), ktoré už dlhšie spolupracujú s archívmi na úseku ochrany dokumentov, resp. dodávkach regálovej techniky. Obe patrili k významným sponzorom podujatia. Na záver prvého dňa archívnych dní jeho účastníci mali možnosť zúčastniť sa prehliadky chrámu sv. Jakuba a potom koncertu dobovej hudby na radnici. Na druhý deň bola v programe najskôr exkurzia do Štátneho archívu v Levoči, kde si účastníci prezreli o. i. aj príležitostnú výstavku dokumentov. Odborná časť potom referátmi nadviazala na rokovanie z predchádzajúceho dňa. Ako prvý s príspevkom Premeny štátnych okresných archívov vystúpil Milan M i š o v i č. Zaoberal sa v ňom predovšetkým organizačným vývojom okresných archívov v rokoch 1951-1996. Kriticky hodnotil postoj štátu k týmto archívom v 50.-60. rokoch v oblasti ich personálneho obsadzovania i materiálneho zabezpečenia kladenia nereálnych cieľov. Upozornil na to, aby sa význam vládneho nariadenia č. 29/1954 Zb. vo vzťahu k okresným archívom, resp. archívom okresných národných výborov nepreceňoval. Ako „nefunkčný a cudzorodý medzičlánok nearchívnej povahy“ označil metodické riadenie okresných a mestských archívov v rokoch 1958-1966 archívnymi oddeleniami krajských správy ZNB. Pre rozvoj okresných archívov považoval za významné ich začlenenie do sústavy štátnych archívov zákonom č. 149/1975 Zb. o archívnictve a vydanie Úpravy MV č. 17/1977 U. v. SSR, ktoré sa týkali mestských a okresných archívov, kde sa rozšírila pôsobnosť Archívnej správa MV SR smerom k štátnym okresným archívom. Dôkazom ich pozitívneho vývoja bol nielen rast archívnych pomôcok, zlepšovanie personálneho stavu, ale aj stavby viacerých účelových budov okresných archívov. V závere pripomenul organizačné zmeny po roku 1989 týkajúce sa tohto typu archívov. Prvý konkrétny príklad dejinného vývoja okresného archívu uviedla vo svojom referáte Naša minulosť – archív v Topoľčanoch Oľga K v a s n i c o v á. Súčasný archív vznikol zlúčením okresných archívov v Bánovciach nad Bebravou, Topoľčanoch a Partizánskom. Za počiatok dejín topoľčianskeho archívu považuje menovanie colníka Jána Pileka v roku 1945 za archivára na ONV v Bánovciach nad Bebravou. Jeho pôsobenie vo funkcii vedúceho okresného archívu v rokoch 1954-1960 hodnotila pomerne kladne. Horšia situácia bola po vzniku okresných archívov v Partizánskom a v Topoľčanoch, kde sa na miesta okresných archivárov dostali „robotnícke kádre“ – predovšetkým vyučený stolár Štefan Obert. Autorka príspevku „obertiádu“ v archíve v rokoch 1963-1983 zažila osobne. Jej pohľad na toto obdobie bol nielen kritický, ale miestami aj zhovievavý či úsmevný. Ocenila organizačné schopnosti Štefana Oberta, veď jeho zásluhou v Topoľčanoch bola v roku 1975 postavená prvá archívna účelová budova v Československu, na druhej strane nešetrila iróniou jeho „kúsky“ pri rozhodnutiach v odbornej práci s archívnym materiálom. Zlepšenie postavenia archívu uviedla počas vedenia Idy Rybanskej, absolventky knihovníctva, v rokoch 1983-1990, hoci ju samotnú z pohľadu odbornej archívnej práce vnímala skôr rozporuplne. Z etapy po roku 1990 vyzdvihla najmä personálnej rozšírenie kolektívu archívu, počtu archívnych fondov a rekonštrukciu budovy archívu. Pohľad Soňou M a ť u g o v o u na Archív v Dolnom Kubíne 1952-2006 mal dve časti. V prvej prezentovala hlavné vývojové medzníky dejín archívu. Jeho počiatky položila k roku 1952, keď na troch oravských okresoch V Dolnom Kubíne, Námestove a Trstenej začala fungovať archívna služba. O dva roky neskôr sa pri týchto okresoch konštituovali okresné archívy, ktoré dostali k dispozícii 1 pracovníka. V roku 1960 sa zlúčili do jedného archívu so sídlom v Dolnom Kubíne. Jeho zamestnancami boli Ján Žilka, Ondrej Celušňák a Ján Kompan. Priestorové problémy archívu sa vyriešili až v roku 1981 za riaditeľa Pavla Siku, keď bola dokončená účelová budova a sústredili sa do nej všetky archívne fondy. V 2. polovici 70. rokov bol podľa autorky archív personálne posilnený a vydal v tom čase 6 čísiel metodického spravodaja „Archivár“. Spomenula tiež dve významné podujatia archivárov a historikov v rokoch 1985 a 1995 na Orave venované pomocným vedám a komunikácii v archívoch, na ktorých participoval archív ako spoluorganizátor. Kým 80. roky vnímala ako optimálne pre sprístupňovanie fondov, v 90. rokoch skutočnú archívnu prácu spomalili narastajúce požiadavky verejnosti na správne informácie. V druhej časti príspevku sa autorka venovala prezentácii pokusov o usporiadanie písomností archívov mestečiek Veličná a Trstená v 18. a začiatkom 19. storočia. Referát na tému Z dejín špecializovaných verejných archívov na Slovensku predniesla Júlia R a g a č o v á. Hneď v úvode upozornila na ich dve osobitosti: jednou je pestrosť ich dokumentov a druhou skutočnosť, že nevznikli prostredníctvom určitej centrálnej normy, ale vo viacerých prípadoch individuálnym ľudským úsilím. Pripomenula metodickú pomoc riadiaceho archívneho orgánu na Slovensku prostredníctvom samostatného referenta pre ich optimálne fungovanie a vzájomnú výmenu názorov, ako aj vývoj pomenovania sústavy týchto archívov, ktorá má v súčasnosti 24 členov s vyše 3000 archívnymi fondmi a zbierkami. Tvoria ich archívy ústredných štátnych orgánov, archívy vedeckých, kultúrnych a školských inštitúcií, ako aj mediálne archívy. K najstarším zaradila Archív literatúry a umenia SNK a Archív Kremnickej mincovne. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 pribudli archívy ústredných štátnych orgánov a po roku 2004 napr. Archív Divadelného ústavu či Archív Ústavu pamäti národa. V záverečných pasážach konštatovala, že hoci je skupina špecializovaných archívov bádateľom menej známa, upozornila na ich niektoré pozoruhodné aktivity smerom k verejnosti formou výstav. Elena M a c h a j d í k o v á vo svojom príspevku na tému Dr. Mária Jeršová-Opočenská a Archív Slovenského národného múzea sa zamerala na prezentáciu zásluh prvej ženy – profesionálnej archivárky na Slovensku pri budovaní základov slovenského archívnictva v medzivojnovom a povojnovom období. Najskôr stručne informovala o jej štúdiách v Prahe a o odbornom raste pri výskumoch na edíciách prameňov k slovenským dejinám v domácich i zahraničných archívoch. Podrobnejšie sa venovala jej práci ako archivárky po nástupe do Archívu Slovenského národného múzea v Martine v roku 1929. Vyzdvihla jej vysokú odbornosť pri spracovávaní archívnych fondov, snahu o rešpektovanie zásady provenienčného princípu, jej zásluhy pri vydaní prvej tlačenej archívnej pomôcky na Slovensku v 30. rokoch, ako aj aktivity pri akvizíciách rodových archívov, pri príprave edícií prameňov k dejinám Slovenska. Upozornila tiež na jej publikačnú činnosť v oblasti genealógie a histórie, angažovanosť pri zakladaní Slovenskej historickej spoločnosti atď. V záverečných pasážach autorka referátu poukázala na isté sklamanie M. Jeršovej z povojnového vývoja, ktorý nepriaznivo vplýval na postavenie Archívu Slovenského národného múzea v Martine. Ten po rozhodnutí Zboru povereníkov č. 92 z roku 1957 vyústil koncom 50. rokov do delimitácie väčšiny fondov archívu do iných archívov na Slovensku. Zo širšie koncipovaného referátu Dejiny arcibiskupského archívu rímskokatolíckej cirkvi v Košiciach autor Peter Z u b k o predniesol iba jeho prvú časť, ktorá sa týkala dejín archívneho fondu. Ostávajúce dve časti príspevku zaoberajúce sa kódexom kanonického práva o archívoch a pracovníkmi biskupskej kancelárie a archivármi budú zahrnuté do kompletného príspevku v zborníku. V úvode pripomenul spojenie dejín archívu s dejinami diecézy, resp. biskupstva, ktorého počiatky siahajú k roku 1804. Archív bol umiestnený od začiatku v troch miestnostiach budovy biskupského úradu, kde ostal až roku 1993. Písomností archívu boli usporiadané v roku 1882 do 28 tematických (vecných) skupín, potom sa ukladali chronologicko-numericky. Autor ďalej prezentoval zložité územné a administratívno-organizačné zmeny v diecéze po rozpade Rakúsko-Uhorska i v roku 1939 po pripadnutí južných oblastí Slovenska Maďarsku. Upozornil o. i. na stratu časti osobného archívu biskupa Čárskeho v povojnovom období, na neodborné zásahy do usporiadania biskupského archívu, na obsahové bohatstvo archívu (fondy Košického biskupstva, Kapituly, Seminára, zbierky pečatidiel, máp a plánov a fotografií) a stav súčasnej spracovanosti archívneho materiálu. Pripomenul tiež povýšenie Košickej diecézy na arcibiskupstvo v roku 1995 pápežom Jánom Pavlom II. a v súvislosti s tým zmenu registratúrneho poriadku kancelárie. V závere podčiarkol dôležitosť akvizičnej činnosti arcibiskupského archívu pri záchrane archívnych dokumentov v budúcnosti. Martin K o v á č sa vo svojom referáte Konštituovanie Ústredného archívu evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku zaoberal dlhoročným úsilím slovenských evanjelikov o zriadenie centrálneho archívu. Sám ho vnímal ako „dejiny opakovaných neúspešných snáh“. Uviedol, že myšlienka zriadenia generálneho archívu evanjelikov v Uhorsku pochádzala od Daniela Krmana. Realizovala sa však až v roku 1812, keď bol v Pešti zriadený generálny archív pod vedením rektora miestneho gymnázia Ľ. Schedia, ktorý funguje doposiaľ. Na Slovensku táto otázka začala rezonovať po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov v roku 1918. Riešil ju generálny konvent na viacerých zasadaniach v medzivojnovom i povojnovom období. Snahy stroskotávali raz na priestoroch, inokedy na rivalite miest, kde mal byť zriadený. V tomto smere nepomohlo ani ustanovenie funkcie generálneho archivára v 50. rokoch a od roku 1972 aj historicko-archívnej komisie. Po roku 1993 sa k tejto snahe pripojil aj riadiaci orgán archívnictva na Slovensku, ktorý upozorňoval na neutešený stav archívov v správe evanjelickej cirkvi. Dlhoročné snahy sa naplnili až v roku 2005, keď bol v Bratislave so súhlasom odboru archívov a registratúr Ministerstva vnútra SR konštituovaný Ústredný archív evanjelickej cirkvi a. v. Pestrú škálu dejín archívov doplnil Ján T u r i n i č posledným referátom Dejiny podnikových archívov Istrochem a Matador. V prvej časti sa venoval dejinám známeho bratislavského chemického podniku a jeho archívu. Slávnymi predchodcami podniku boli Chemické závody Juraja Dimitrova a predtým „Dynamitka“, ktorú v roku 1973 založil ako akciovú spoločnosť slávny švédsky vynálezca Alfréd Nobel. Dejiny podnikového archívu siahajú k roku 1890. Napriek tomu, že počas vojny utrpel isté straty pri požiari, po vojne sa stal najväčším podnikovým archívom na Slovensku s 24 archívnymi fondmi a vyše 2000 bm archívneho materiálu. Autor príspevku ocenil veľkú zásluhu na sprístupňovaní fondov tohto archívu podnikovým archivárom Františkom Tkáčom v rokoch 1960-1982, ktorý bol známy aj ako regionálny historik. Bádateľom je od roku 1997 k dispozícii sprievodca po fondoch archívu. Dokumenty archívu boli hojne využité pri publikáciách o A. Nobelovi a naposledy aj pri výstave v roku 2001 venovanej tomuto slávnemu človeku. V závere ešte priblížil dejiny gumárenského koncernu Matador založeného roku 1905 a jeho nového archívu, ktorý eviduje 19 fondov. Archívne dokumenty sa podstatnejšie využili nedávno pri príprave publikácie a výstavy k 100 výročiu založenia podniku. V diskusii s pomerne rozsiahlym príspevkom vystúpila Antónia H u d e c o v á. Prezentovala v ňom najmä povojnový vývoj i pramenné bohatstvo bývalého okresného archívu v Čadci. Profesor Jozef N o v á k reagoval na niektoré prednesené referáty a vyzval k väčšej objektivite pri hodnotení práce jednotlivých archivárskych osobností. Postrádal tiež zhodnotenie činnosti archívnych inšpektorov v medzivojnovom období. Andrea F a r k a s o v á z Archívu hlavného mesta Budapešť pripomenula účastníkom jubilejných archívnych 250. výročie založenia Krajinského archívu (Archivum regni) v Budíne a upozornila na vydanie reprezentačnej publikácie pri tejto príležitosti. Juraj Š e d i v ý hovoril o digitalizácii stredovekých listín a vyzval archivárov k spolupráci. Popoludňajší program druhého dňa, ako to už býva tradične na archívnych dňoch, vyplnila exkurzia za historickými pamiatkami na Spišskú Kapitulu a Spišský hrad, ktoré tvoria súčasť svetového dedičstva UNESCO. Večer sa stretli na slávnostnej večeri v kongresovej sále. V posledný poldeň podujatia sa konalo valné zhromaždenie Spoločnosti slovenských archivárov, na ktorom členovia bilancovali svoju činnosť a zvolili si nové vedenia spoločnosti. Predsedníčkou sa stala Zuzana Kollárová z popradskej pobočky Štátneho archívu v Levoči. Po aktuálnych informáciách k slovenskému archívnictvu a krátkom zhodnotení celého podujatia sa jeho účastníci okolo poludnia rozišli do svojich domov. Väčšinou s dobrým pocitom, že šlo o čas strávený tu zmysluplne a aj príjemne.

František Žifčák